Pavel Branko laudatio

Minulý rok napísal Pavel Branko krátku esej o filme Györgya Kristófa Out. Po vydaní v Kino-Ikone naznačoval, že je to jeho posledný text o filme. Za jeden z hlavných dôvodov odchádzania – párkrát sme už jeho out z filmovej kritiky preberali – uvádzal slabnúci rozhľad, ako hendikep videl najmä nedostatočnú znalosť nových filmov i textov o nich. Je to pochopiteľné. Každý, kto čo len trochu sledoval Brankovu cestu nadšeného kritika samouka, hneď uzná, že prvé čo ju určovalo, na čom si zakladal, boli dôsledné prieskumy výkonov domácej i ďalších, vybraných kinematografií sveta. Brankova potreba pohybovať sa neustále v prvej línii, tvorby i reflexie, zároveň svedčí o dnes už nevídanom, príznačne starosvetskom prístupe autora k vlastnému premýšľaniu a písaniu o filme – k hĺbke poznania, ktoré by text malo predchádzať. Vždy ma fascinovala poctivosť Brankovej prípravy, sebakritickosť a presvedčivá argumentácia.

Máloktorí z filmových kritikov sa dokázal priblížiť k filmovej tvorbe, sýtiť z nej priamo vlastné kritické postoje, tak ako Branko od konca päťdesiatych rokov. Niekde tam, priamo v „kuchyni“ tvorby a dramaturgie dokumentárneho a krátkeho filmu, postupne naberal istotu dialogickej spriaznenosti, nie iba žurnalistickej informatívnosti a odstupu. Máloktorí zo slovenských filmových kritikov dosiahol takú šírku pokrytia filmového diania. Zaujímali ho technologické inovácie. Napísal článok o využití metódy diaprojekcie, v porovnaní so zadnou projekciou. Zaujímala ho koncepcia filmového archívu. Napísal mobilizujúci článok o budovaní filmového múzea (v začiatkoch Filmu a divadla spomína na debaty v redakcii s mladým Ivanom Rumanovským). Zaujímala ho problematika estetickej výchovy a filmu, masového diváka a dôsledkov komercionalizácie. Pomerne často sa venoval distribúcii a dramaturgii repertoáru našich kín. Od šesťdesiatych rokov pravidelne viedol rozhovory s najvýznamnejšími tvorcami hraných i dokumentárnych, dlhometrážnych i krátkych filmov doma i na zahraničných festivaloch. Rozprával sa s Leacockom, Renoirom či Zinemannom, ale aj so Schormom, Vichtom alebo Šulíkom. Ako spomína jeho priateľ Rudolf Urc, znalosťami a vďaka festivalovej rozhľadenosti konfrontoval predovšetkým „domovské“ Štúdio krátkeho filmu s vývojom vo svete. Branko dokázal svojimi textami vystihnúť trend, rozlíšiť zaujímavý autorský rukopis, pomenovať dôvody stagnácie. Stal sa majstrom formovania kritickej pozície – či už sa to týka jeho mikrodramaturgie dokumentárnej tvorby šesťdesiatych rokov alebo hodnotenia nástupu mladej generácie dokumentaristov v rokoch deväťdesiatych. Jeho texty spája obdivuhodná súdržnosť myslenia, slovníka, vyjadrovania. Jednu zo svojich prvých recenzií, o filme Vlčie diery, napísal

Branko koncom roku 1948 do denníka Pravda. Aktuálne si teda tohto roku pripomíname 70. výročie jeho bohatej filmovokritickej praxe. Unikátna nepretržitá kontinuita premýšľania o filme sa radí k tomu najcennejšiemu, na čo sa v našej filmovej kultúre môžeme odvolávať. Je jediným žijúcim a stále aktívnym kritikom, ktorý zažil a komentuje našu kinematografiu od jej povojnového reštartu po súčasnosť. V čs. filmovokritickom kontexte nepoznám dlhšiu aktívnu prax písania o filme!

V Ankete 2000 o najlepšieho slovenského filmového kritika sa umiestnil hneď za Petrom Mihálikom. Oboch spájala spomínaná blízkosť k tvorbe. Branko namiesto prienikov do filmovej vedy zaujal celoživotnú pozíciu kritika sprievodcu a zároveň strážcu. V jednom nedávnom rozhovore povedal: „Kritika, ak chce a vie plniť svoju úlohu, je strážcom kinematografie ako kultúrneho fenoménu.“ Jeho texty nám budú stále pripomínať nielen fakty a súvislosti, ale predovšetkým hodnoty filmového umenia.

Martin Kaňuch